Sv. Cyril a Metod patria bezosporu k jedným z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenského národa. S ich misionárskou činnosťou na Veľkej Morave sa spája skutočný rast Slovienov v kresťanskej viere a k ich odkazu sa dnes hlásia všetci Slováci bez rozdielu náboženskej či politickej príslušnosti. Význam ich misie a ich prínos k rozmachu kresťanstva v Európe vyzdvihol v roku 1980 svätý otec pápež Ján Pavol II., keď ich vyhlásil za spolupatrónov Európy.

Na začiatku cesty jedných z najvýznamnejších osobností európskej kultúry bol Solún. Toto mesto (po grécky Thessaloniké) leží v terajšom severnom Grécku, vtedajšej Byzantskej ríši. Tam sa otcovi Levovi, významnému a zámožnému hodnostárovi a bohabojnému mužovi, a jeho manželke Márii, narodilo sedem detí, z ktorých dve sa stali misionármi slovanského sveta.

Metod sa narodil v roku 815 a študoval právo a jazyky. Po vyštudovaní právnickej školy spravoval desať rokov byzantskú župu, v ktorej väčšinu obyvateľov tvorili Slovania. Levov najmladší syn Konštantín, narodený roku 827, bol tiež veľmi nadaný a venoval sa filozofii, literatúre a kresťanskému učeniu. Ako sedemročný mal zaujímavý sen. Snívalo sa mu, že stratég mesta zhromaždil pred ním všetky ženy mesta a povedal mu, aby si vybral jednu z nich za ženu. Konštantín, oslnený žiarou a krásou jedinej ženy, si vybral Sofiu - Múdrosť.

Tento symbolický sen ho predurčil na štúdium filozofie a vied a Konštantín pokračoval v štúdiu v cisárskej škole v Carihrade, v škole, kde v tom čase študoval tiež budúci cisár Michal III. Jeho priatelia ho nazývali Konštantín - Filozof práve kvôli jeho vášni k Múdrosti, ktorá bola jeho poslaním a cestou. Konštantín však odmietal ostatné svetské radosti, nechcel sa oženiť a v snahe nájsť zmysel života utiahol sa do kláštora na hore Olymp, kde sa zdržoval aj jeho brat Metod, ktorý sa zriekol vysokého postavenia a tiež hľadal duchovný život. Neskôr, asi roku 860, ich obidvoch Cisár Michal III. vyslal ako členov posolstva, vyučovať vieru medzi príslušníkmi kmeňa Chazarov, ktorí sídlili medzi Čiernym a Kaspickým morom. Vďaka Konštantínovmu jasnému vyučovaniu filozofie a Metodovým znalostiam jazykov sa dalo pokrstiť dvesto Chazarov. Kagan, vodca Chazarov ich chcel štedro obdarovať, lenže Konštantín dary odmietol a namiesto toho si vypýtal dvesto gréckych otrokov, ktorých prepustil na slobodu. Vodca Chazarov neskôr napísal ďakovný list cisárovi Michalovi III., v ktorom mu sľuboval priateľstvo svojho kmeňa a vychvaľoval oboch solúnskych bratov.

Medzitým v slovanskej krajine vládli rozbroje a boje o nadvládu. Už v 8. storočí sa slovanské kmene začali spájať do väčších celkov. Ich prvé historicky dosvedčené sídlo na Slovensku bola Nitrava (Nitra), kde vládol knieža Pribina.

Ten dal roku 828 vystavať a vysvätiť prvý kresťanský kostol na slovenskom území. Avšak Mojmír, knieža Staromoravského kniežatstva, vyhnal Pribinu okolo roku 833 z Nitry a sám zasadol na trón. Pribina ušiel za Dunaj a neďaleko Blatenského jazera (Balaton v dnešnom Maďarsku) vystaval nové hradisko Blatnohrad. Mojmír pripojil Nitrianske kniežatstvo k moravskému a vytvoril nový štát - Veľkú Moravu. Lenže Slovania neboli spokojní s Mojmírovou politickou orientáciou na Frankov. Preto roku 846, po rozpade Franskej ríše vo Verdune, potom, čo franskí kňazi vysielali čoraz viac správ o nespokojnosti Slovanov, východofranský kráľ Ľudovít Nemec napadol Veľkú Moravu a na miesto Mojmíra ustanovil Rastislava, Mojmírovho synovca.

Lenže Rastislav chcel upevniť svoju vládu a zradil Ľudovíta Nemca. Odolal jeho protiútokom a v snahe vymaniť sa spod nemeckej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku. Rastislav teda požiadal pápaža Mikuláša I. o učiteľov, ktorí by ovládali slovanský jazyk, vyučovali by domácich kňazov a upevnili pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Kresťanská viera na Veľkej Morave bola vtedy totiž slabá, často nepravá a doplňovaná pohanskými zvykmi. Nemal však úspech, pretože pápež ho odmietol. Rastislav teda, uplatňujúc starú poučku "ak nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ", vypravil druhé posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. s tou istou prosbou. Keď cisár Michal prijal posolstvo, bol si istý, že jediní kandidáti na túto misiu sú solúnski bratia Konštantín a Metod, a poprosil ich, aby sa na túto cestu vydali. Oni, pamätajúc na slová sv. Petra "Boha sa bojte, cisára ctite", túto ponuku prijali a začali sa pripravovať na dlhú a náročnú misiu.

Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Spolu sa rozhodli, že vytvoria písmo pre Slovanov, aby títo mohli lepšie spoznávať kresťanskú vieru. Konštantín zostavil z malých písmen gréckej abecedy nové písmo - hlaholiku (od slova glagol - hláska). Hlaholická abeceda mala 43 písmen, väčšinu gréckych, ale časť aj hebrejských, lebo niektoré slovienske zvuky sa nedali vyjadriť gréckymi písmenami. Spolu s Metodom preložil ešte pred cestou väčšinu kníh Svätého Písma.

V pamätnom roku 863 Konštantína a Metoda na Veľkej Morave slávnostne privítal knieža Rastislav a predstavil im prvých žiakov. Konštantín s Metodom nezaháľali. Hneď založili slovanské učilište, cirkevnú školu, kde vzdelávali svojich pomocníkov v gramatike, hudbe a kresťanskom učení.

Spolu preložili všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov), breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí, a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu. Svojich pomocníkov naučili cirkevný poriadok, raňajšie a večerné služby a slávanie svätej omše. Spolu s nimi potom vyučovali ľud o pravom kresťanskom učení, učili ich písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Snažili sa tiež, s pomocou Rastislava, zorganizovať osobitnú cirkevnú hierarchiu s vlastnou provinciou, ktorá by ľahšie odolávala nemeckým nátlakom.

Po štyroch rokoch (v roku 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov, aby mohli lepšie spravovať ľud, vysluhovať sviatosti a slúžiť omše. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, panónskeho kniežaťa Koceľa (Panónia - oblasť okolo terajšieho juhozápadného Slovenska a severného Maďarska). Solúnski bratia urobili na Koceľa veľmi dobrý dojem a ten im hneď pridal päťdesiat učeníkov, aby sa tiež u nich vyučili. Chcel im pridať aj zlato a iné šperky, ale Konštantín odmietol a miesto toho si vypýtal deväťsto zajatcov, ktorých hneď prepustil. Na oficiálne pozvanie Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii, putovali ďalej do Ríma. Kým tam však došli, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. Bratia však museli čeliť opozícii so strany tzv.trojjazyčníkov, ktorí boli proti tomu, aby sa slovienčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom (Tri dovtedy oficiálne jazyky boli gréčtina, latinčina a hebrejčina). Konštantín obhajoval pred pápežom Hadriánom slovienskú reč takto:

"Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu. Ak nepoznám silu a význam hlasu, budem cudzincom tomu, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom mne."

(Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka sv.Cyrila a Metoda - porov. 1 Kor 14, 6-11)

Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil: Roku 867 pápež Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal počas slávnostnej liturgie vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov a taktiež ustanovil pre Veľkú Moravu osobitnú hierarchiu tým, že obnovil starodávne sriemske arcibickupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Nevie sa to s istotou, ale je možné, že prvým aricibiskupom bol Konštantín. Ak aj bol, zriekol sa tohto úradu lebo cítil, že čoskoro zomrie.

Vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, Konštantín upadol do choroby a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril a so slovami "odteraz nie som ja sluhom and cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu všemohúcemu", strávil v Rímskom kláštore päťdesiat dní než ho znova položila na lôžko choroba, tentoraz poslednýkrát. Obávajúc sa, že to, pre čo celé roky bojoval, vyjde nazmar, dal si zavolať brata a povedal mu: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, svoj deň som skončil. Ale ty miluješ veľmi Horu (kláštor Olymp), jednako, neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený?" (Podľa knihy Štafeta viery)

Metod mu sľúbil, že bude pokračovať v misii a sv. Cyril sa 14. februára 869 pobral k Bohu. Bol pochovaný v Bazilike sv. Klementa. V tom čase dostal pápež list od kniežaťa Koceľa, v ktorom ho prosil, aby mu znova poslal Metoda. Pápež Hadrián ochotne súhlasil, lebo ako sám napísal v odpovedi na Koceľov list, "viera bez činov je mŕtva". Pápež teda vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti. Toto sa však nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v Metodovom svätení videli ohrozenie svojej moci. Preto Metoda, vracajúceho sa na Veľkú Moravu, zatkli a väznili po tri roky v bavorskom väzení.

Medzitým sa na Veľkej Morave po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. Jeho geopolitická snaha však bola úspešná a cirkev na Veľkej Morave zostala silná - pravá viera i slovienska liturgia bola pevne zakorenená.

V roku 873, na zákrok nového pápeža Jána VIII., Metoda prepustili z väzenia a on mohol pokračovať v začatej misii. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval začatú misiu. Hlásal evanjelium aj v susedným krajinách Čechom a Poliakom a doplnil preklady cirkevných kníh. Jeho spolupráca so Svätoplukom sa však zhoršovala a v roku 880 sa musel brániť proti Svätoplukovým obvnineniam v Ríme. Bol obžalovaný z bludárstva, ale dokonale sa obhájil a bol potvrdený ako arcibiskup. Avšak na Svätoplukovu žiadosť, pápež ustanovil nové biskupstvo v Nitre a za biskupa menoval kňaza Wichinga, Svätoplukovho prívrženca. Toto malo neskôr bohužiaľ veľmi zlé následky. Keď Metod videl, že sa blíži jeho koniec, zvolal si svojich žiakov a ustanovil kňaza Gorazda za svojho nástupcu. Dňa 6.apríla roku 885 so slovami "Do rúk tvojich, Pane, dušu svoju odovzdávam" odišiel k Bohu.

Hneď po Metodovej smrti dosiahol Wiching podvodom u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej bohoslužby a odvolanie Gorazda. Pod vplyvom Wichinga dal Svätopluk vyhnať Gorazda a jeho spoločníkov z Veľkej Moravy. Tí pokračovali v šírení evanjelia v Bulharsku, Macedónii, Česku a Poľsku. Slovienska liturgia teda na území Veľkej Moravy zanikla, ale udržala sa a rástla u našich susedov.

Misia sv. Cyrila a Metoda patrí k najvýznamenjším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách. Právom sa k ich odkazu hlásia všetky slovanské národy.

 Svätí Cyril a Metod, orodujte za nás!